3D televízory: Budúcnosť, ktorá skončila v prachu

Keď sa pred rokmi 3D technológia s veľkou pompou nasťahovala do našich obývačiek, mali sme pocit, že nosíme jetpack z čistej sci-fi budúcnosti. Nebol to len ďalší výstrelok ako diaľkové ovládanie s Wi-Fi alebo obrazovka, ktorá sa prehne ako jogín na Red Bulle. Nie, toto bol sľub – vážny záväzok, že film už nebudete len pozerať, ale budete v ňom žiť. Poletíte s Avatárom, utopíte sa v Titanicu a vybuchnete pri každom ohnivom výbuchu, ktorý Michael Bay s láskou odpálil. Stačilo len vlastniť televízor za viac než celú kuchyňu a nasadiť si okuliare, v ktorých ste vyzerali ako komparzista z béčkovej vesmírnej opery.
A potom – šmyk. O tri roky neskôr tie zázračné krabice zmizli zo skladov, akoby si ich späť povolali mimozemšťania z Oblasti 51.
Samozrejme, všetko to začalo v kinách. V 50. rokoch, keď bol svet ešte čiernobiely a reklamy na cigarety boli symbolom elegancie, rozdávali divákom známe papierové okuliare s červeným a modrým sklom. Ľudia to milovali. Krátko. Kvalita obrazu však bola taká biedna, že aj psy odmietali tie okuliare nosiť.
Potom prišiel Avatar. Tržby vystrelili rýchlejšie než sebavedomie Elona Muska a zrazu začali všetci – Samsung, Sony, LG – chrliť 3D televízory na trh, akoby tým liečili nudu. Ak ste nemali 3D televízor za 3000 eur, v podstate ste sa priznali k láske k chudobe a dvojrozmernému smútku.
Lenže… nie celkom. Keď ste konečne dotiahli tú drahú technologickú beštiu domov a zapli ju, realita vás tresla po čele. Potrebovali ste okuliare. A nie hocijaké. Tie, ktoré vám spôsobovali bolesti hlavy, vybíjali batérie rýchlejšie než vaša vôľa v posilke a vždy sa stratili za gaučom presne vtedy, keď ste sa chceli ponoriť do filmu.
A hoci ste dodržali všetky pokyny, ukázalo sa, že tretina ľudí nevidí 3D vôbec. Fyziológia zahlásila: „Vitajte, ale... nie.“ Niekto videl slabý efekt, niekto nič. A potom nastúpili bolesti hlavy. Nevoľnosť. A ten vtieravý pocit, že možno – len možno – ste si mali radšej prečítať knihu.
Keď ste už mali televízor, okuliare aj balík ibuprofénu, došlo vám, že táto „ponorná dimenzia“ znamená v praxi tri animované filmy, pár zle prerobených akčných trhákov a ESPN 3D vysielajúci… baseball. Nech bola reklama akokoľvek veľkolepá, keď vás Transformers v 3D začnú nudiť ako čakanie v lekárni, niečo je zle.
A obsah? Nikdy neprišiel. Prečo by niekto vyrábal niečo len pre 3D, keď 2D funguje rovnako dobre a ešte vám nerozbíja hlavu? Štúdiá to vzdali. Televízne stanice vycúvali. Aj Blu-ray 3D disky zapadli prachom v regáloch ako zabudnuté nanuky pri tlačiarni v kancelárii.
A práve keď sa zdalo, že by to 3D možno predsa len stálo za ďalší pokus… prišlo 4K. A HDR. Zrazu ste na obrazovke videli také detaily, že ste mohli počítať póry na tvári moderátora. Bez okuliarov. Bez nevoľnosti. A čo myslíte? Ľudia si zvolili to.
Výrobcovia, ktorí práve utopili rozpočet malej krajiny do vývoja 3D, zrazu sedeli na skladoch plných nenošených okuliarov, nepredaných televízorov a zákazníkov, ktorí len pokrčili plecami: „Viete čo? Ja ostanem pri starom dobrom 2D.“
V roku 2017 boli 3D televízory oficiálne mŕtve. LG, Sony, Panasonic, Philips – všetci zborovo zahlásili: „Stačilo.“ Štandardom sa opäť stalo 2D. Okuliare vyhynuli. A nikto za nimi ani nezaplakal.
Len IMAX sa drží 3D ako sentimentálny starý rodič, najmä preto, že nikto nechce priznať, že dal 15 eur za to, aby mu bolo dve hodiny mierne zle.